Vanilka

V úvode musím predoslať, že psov mám rád. Výrazom – mám rád – sa nesnažím naznačiť, že ich obľubujem upravených na cibuľke a na paprike. Psov považujem za skutočných priateľov človeka. Dokonca aj v dobe nedávno minulej, keď sa nosila legitimácia, ako doklad akejkoľvek činnosti, či vzťahu, si za svoje priateľstvo nenárokovali žiadne členské poplatky.

Nastal boom psíčkarstva. Len v mizivom množstve prípadov je to potreba k výkonu určitej činnosti. Prípadne u osamelo žijúceho občana, potreba živého spoločníka. Nie je to ani láska k určitému zvieraciemu druhu, čo ľudí pobáda zaobstarať si psa. Vo väčšine prípadov je to len vec istej módnosti – byť in. Cestou z práce, či na vychádzke stretávam svojich spoluobčanov s ich psíkom, orieškom, psom, havkáčom, hafanom alebo rovno s výstavným exponátom. Nie je ojedinelý ani úkaz, vidieť človeka spojeného vodiacim remienkom s „ťažným zariadením“, kde sa dá len veľmi ťažko určiť, kto tu koho vlastne zobral vyvenčiť.

Vídavam mladých, ktorí si na rodičoch vytrucovali za dobré vysvedčenie psíka. Rodičia to vyriešili kompromisom. Darovali svojmu potomkovi to najmenšie plemeno, aké sa momentálne dalo zohnať. Vysvedčenie je teraz už minulosťou, ale psíča je ešte stále tu. Treba sa o neho starať, chodiť s ním na prechádzky, to mladého človeka dosť irituje. Dáva to dostatočne najavo. Ten nemý tvor nechápe, prečo je práve on hromozvodom neuróz svojho majiteľa, ktorý s ním narába ako s kusom polena uviazaným na remienku. Rád by som, v takýchto situáciách, videl tú istú trinásť, či štrnásť ročnú hysteričku, ako namiesto s pudlíkom, z celej sily lomcuje vodítkom rotwailera alebo pitbula. Možno by práve taký pes mal veľmi kladný vplyv na jej prípadný ďalší psychický rozvoj.

Chodievam sa prejsť po chodníkoch, kde chvíle odpočinku trávia aj majitelia psíkov, psov aj psiskov. Nerešpektujem radu lekára, že mám chodiť vzpriamene a hlavu držať hore. Nemôžem sa ani voľne rozhliadať po okolí. Naučil som sa chodiť s hlavou sklonenou a veľmi si dávať pozor, kam kladiem nohy. Chcem písať o niečom, čo by sa ešte v nedávnej dobe považovalo za neslušné. V súčasnosti, keď nám na pódiách „celebrity“ otŕčajú na obdiv časti svojho tela, ktoré normální ľudia nosia zahalené, už sa asi nemusím trápiť tým, že by to niekoho urážalo. Budem totiž písať o exkrementoch, výkaloch, výlučkoch, no proste o ho… Svojho času šiel v televízii bulharský seriál o partizánoch, ktorí sa stále oháňali výrokom: „Nájdete nás na každom kilometri“. Práve na túto vetu som si spomenul v spojitosti s psími pozostatkami. Len ju musím mierne modifikovať – „nájdu sa na každom metri“. Akosi sa mi nedarí v našich zemepisných šírkach stretnúť psíčkara, ktorý by za svojím miláčikom aj upratal. Možno niektorým krivdím, ale ja som nevidel nikoho vykonať taký hrdinský počin. A tak na vychádzkových chodníkoch sa povaľujú tie spomínané psie zvyšky. Podobne ako psy, sú odstupňované podľa veľkosti „prispievateľa“, od veľkosti tabletky živočíšneho uhlia až po rozmery klasickej brikety. Čakajú, ako nášľapné míny, na svoju príležitosť. Tá prichádza. Prechádzajúci chodci rozšľapávajú kôpky exkrementov na tenkú vrstvu, ktorá vysychá a ďalším pôsobením pohybujúcich sa osôb dochádza k jej rozdrobeniu na mikroskopické čiastočky. Pomôže aj dážď, ktorý zvlášť nepoddajné produkty pomôže rozplaviť. Potom svoju úlohu preberá vietor, ktorý tento biologický prach zdvíha, aby ho okolité organizmy mohli pohodlnejšie vdychovať. Ak niekto namietne, že tie „poklady“ ticho umiestnené v tráve parkových plôch, nie sú takto nebezpečné, mal by sa prizrieť, ako ich spracujú kosačky upravujúce tieto plochy.

Na takúto záťaž nás, veru „mater príroda“ dostatočne nevybavila. Chudera, nikdy nepredpokladala, že moderný človek, sužovaný stresom, kyslými dažďami, fenolmi, ozónovou dierou a ešte čo ja viem čím, sa pokúsi o úzke spolužitie s niektorými vybranými druhmi živočíšnej ríše. Navyše sa o to pokúsi na asfaltových priestranstvách veľkomiest, kde mu je, už aj bez nich, dosť tesno. Použil som slovo spolužitie a použil som ho oprávnene. Nijako ináč predsa nemožno nazvať, keď päťčlenná rodina chová svojho miláčika v panelákovom byte, ktorý nemá ani päťdesiat metrov štvorcových. Takýmto postupom dosiahneme to, že o krátky čas bude alergológ v rozpakoch stáť nad opuchnutými vnúčatami dnešného neoblomného psíčkara a lámať si hlavu nad tým, ako im pomôcť.

Pokúšam sa nájsť riešenie, ktoré by aspoň niečo ušetrilo, výmenou za to širokopásmové znečistenie životného prostredia. Ak by výrobcovia krmív pre psov, do tých rôznych konzerv a granúl primiešavali po troške fosforu, možno by to ich konzumenti ani nezbadali. Dôležitý by však bol konečný efekt. Všetko by prebiehalo tak, ako doposiaľ, čo znamená, že sa to občana nijako nedotkne. Toto samo o sebe predurčuje mnou navrhovaný pokus k úspechu. Nakoľko ľudia obľubujú len také zmeny, ktoré sa ich nedotýkajú.

Tak, že: Pes urobí to, kvôli čomu ho zobrali na prechádzku. Jeho majiteľ sa naďalej tvári, že ten psí príspevok na chodníku nevidí. Je podvečer a denné svetlo sa pomaly stráca. Potiaľ je dej identický.

Tu nastupuje efekt vyvolaný fosforom, ktorý síce prešiel zažívacím traktom domáceho miláčika, ale je tu a teraz dáva o sebe vedieť. Exkrement intenzívne svetielkuje. A nie je sám. Postupne, s hustnúcou tmou, sa pripájajú ďalšie a ďalšie. Každý svojim dielom prispieva k miestnemu osvetleniu. Aj tie, ktoré sa nedopatrením dostali do trávy vedľa chodníka, sa zapájajú svojou troškou svetla. Je to krása. Chodníky celého mesta nám zažiarili. Pokojne môžeme vypnúť verejné osvetlenie – my už totiž máme verejné osr..nie.

Cyklisti a in-line korčuliari, ako prví, oceňujú tento svetelný efekt okolo cyklistického chodníka. Ľudia, ktorí po večeroch nehybne vysedávali pri televízii, teraz vychádzajú von. Občania mesta, pomalými krokmi, križujú parky a nábrežia. Deti sa vyšli poprechádzať spolu so starými rodičmi. Všetci obdivujú vysvietené chodníky. Nachádzajú sa dokonca jednotlivci, ktorí sa na lavičkách v parku (okolo ktorých je najviac tých … zdrojov osvetlenia) pokúšajú lúštiť krížovky. Nakláňajú sa, aby im svetlo lepšie dopadalo na legendu. Pod kríkom, ako osamelá svätojánska muška, svetielkuje čerstvý produkt susedovho ratlíka.

Ľudia sú nadšení. Navzájom sa upozorňujú na zaujímavé svetelné efekty.

–        „Ten strom, ktorého kmeň svieti až do výšky jedného metra ste videli?“

–        „Nieee!!!   A vy ste videli tam na trávniku tie, no … tie… svetielka, tvoria také pekné srdiečko.“

Rozvíja sa spoločenský život.

Mesto nám ožíva.